Kúpili ste si rodinný dom alebo byt v blízkosti Bratislavy a centrom Vášho životného záujmu sa stala Rakúska či Maďarská republika? Pre niektorých z Vás určite dobré a praktické riešenie a verím, že denno-denný život Vám už aj potvrdil správnosť Vášho rozhodnutia. Vaše deti majú tak príležitosť ľahko a prirodzene sa naučiť cudzí jazyk. Poniektorí z Vás si možno našli svoje pracovné uplatnenie priamo v zahraničí. V porovnaní so Slovenskom je obzvlášť v Rakúsku vyzdvihované ich veľkorysejšie sociálne zabezpečenie, a to nielen pre mladé rodiny ale aj pre seniorov. V tomto článku sa však nechcem bližšie zaoberať výhodami alebo nevýhodami života v zahraničí, ale skôr by som rada upriamila Vašu pozornosť na dôsledky, ktoré sú s takýmto presunom obvyklého pobytu spôsobené, a to špeciálne v súvislosti s dedičským konaním v budúcnosti.

 

Som si plne vedomá faktu, že tí neskôr narodení vo svojej životnej situácií, pri plnom zdraví, sile a eláne, s aktuálnou životnou perspektívou nebudú chcieť na tento článok ani pozrieť, nie to sa do neho poriadne začítať. V zmysle hesla  „Kto je pripravený, nie je prekvapený“, by som predsa len rada poskytla nasledovné informácie.

 

V členských štátoch EÚ sa začal uplatňovať nový systém v konaní o dedičstve s medzinárodným prvkom. Tento nový systém bol zavedený právnym aktom EÚ, a to nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 650/2012 zo 4. júla 2012 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a prijatí a výkone verejných listín v dedičských veciach a o zavedení európskeho osvedčenia o dedičstve (ďalej len „Nariadenie“). Nariadenie sa vzťahuje výlučne na dedenie po osobách, ktoré zomreli 17.08.2015 alebo po tomto dátume. Len pre poriadok veci dodávam, že Dánsko a Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Írska nie sú Nariadením viazané a Nariadenie sa na ne nevzťahuje.

 

V zmysle Nariadenia sú vo veci celého dedičstva oprávnené konať súdy členského štátu, v ktorom mal zosnulý obvyklý pobyt v čase smrti. Súdna príslušnosť sa teda určuje na základe obvyklého pobytu poručiteľa v čase smrti. Je potrebné zdôrazniť, že pojem obvyklý pobyt neznamená automaticky trvalý pobyt osoby. Súdom, ktorý bude v dedičskej veci plne oprávnený konať, je súd toho členského štátu, v ktorom sa nachádzalo centrum stáleho alebo obvyklého spoločenského a ekonomického života zosnulého.

 

Príslušný súdny komisár v dedičskej veci by mal na účely určenia obvyklého pobytu celkovo posúdiť okolnosti života zosnulého počas rokov pred jeho úmrtím a v čase jeho smrti a zohľadniť všetky relevantné skutkové prvky, najmä trvanie a pravidelnosť prítomnosti zosnulého v dotknutom štáte, ako aj podmienky a dôvody tejto prítomnosti. Skúma sa, kde sa poručiteľ usadil a mal najužšie väzby rodinné, pracovné, spoločenské a majetkové, a to bez ohľadu na jeho štátnu príslušnosť. Takto určený obvyklý pobyt by mal teda preukazovať úzku a stabilnú väzbu s dotknutým štátom.

 

V určitých prípadoch môže byť určenie obvyklého pobytu zosnulého zložité. V zmysle recitálu 24 Preambuly Nariadenia takýto prípad môže nastať najmä vtedy, ak zosnulý z pracovných alebo ekonomických dôvodov odišiel žiť do zahraničia s cieľom pracovať tam, a to aj na dlhý čas, ale zachoval si úzku a stabilnú väzbu na svoj štát pôvodu. V takomto prípade by sa, v závislosti od okolností prípadu, stále za obvyklý pobyt zosnulého mohol považovať štát pôvodu zosnulého, v ktorom sa nachádzalo centrum jeho rodinného a spoločenského života. Iný zložitý prípad môže nastať, ak zosnulý striedavo žil vo viacerých štátoch alebo ak cestoval z jedného štátu do druhého bez toho, aby sa trvale usadil v ktoromkoľvek z nich. Ak bol zosnulý štátnym príslušníkom jedného z týchto štátov alebo mal svoj hlavný majetok v jednom z týchto štátov, jeho štátna príslušnosť alebo umiestnenie tohto majetku by mohli byť osobitným faktorom pri celkovom posúdení všetkých skutkových okolností. Bude preto potrebné posúdiť vždy konkrétne podmienky a predpoklady každého prípadu samostatne.

 

Zároveň Nariadenie vo svojom článku 22 výslovne povoľuje voľbu práva a stanovuje, že osoba si môže za rozhodné právo, ktorým sa bude spravovať dedenie jej celého dedičstva, zvoliť právny poriadok štátu, ktorého je v čase voľby alebo úmrtia štátnym príslušníkom. Osoba so štátnou príslušnosťou viacerých štátov si môže zvoliť právny poriadok ktoréhokoľvek zo štátov, ktorých je v čase voľby alebo v čase úmrtia štátnym príslušníkom. Voľba sa urobí výslovne vo vyhlásení vo forme právneho úkonu nakladania s majetkom pre prípad smrti alebo vyplýva z podmienok tohto právneho úkonu. Hmotnoprávna platnosť úkonu voľby práva sa spravuje zvoleným právnym poriadkom. Každá zmena alebo odvolanie voľby práva musí spĺňať formálne náležitosti zmeny alebo odvolania právneho úkonu nakladania s majetkom pre prípad smrti.

 

Z textu Nariadenia je zrejmé, že ohľadom voľby práva sú povolené všetky právne formy, ktoré pri takomto type úkonu umožňuje vnútroštátny právny poriadok. V podmienkach slovenskej legislatívy pritom platí, že voľbu práva možno vyhlásiť tak do zápisnice pred notárom ako aj je ju možné vykonať mimo notárskej zápisnice, a to ako voľbu práva (i) spísanú vlastnou rukou poručiteľa; (ii) zriadenú v inej písomnej forme za prítomnosti svedkov úkonu alebo (iii) spísanú formou notárskej zápisnice.

 

Ak vyhlásenie o voľbe práva spíše notár formou notárskej zápisnice, zabezpečí bez zbytočného odkladu po vykonaní tohto úkonu jeho zaregistrovanie v Notárskom centrálnom registri závetov. V informácii pre Notársky centrálny register závetov uvedie, o akú listinu ide, dátum jej podpísania, meno, priezvisko, rodné číslo, dátum narodenia a údaj o trvalom pobyte účastníka.

 

V tejto súvislosti je dôležité ustanovenie  článku 5 Nariadenia, podľa ktorého platí, že ak je právny poriadok, ktorý si zosnulý zvolil na vyporiadanie svojho dedičstva podľa článku 22 Nariadenia, právnym poriadkom členského štátu, môžu sa dotknutí účastníci dohodnúť, že výlučnú právomoc konať v dedičskej veci bude mať súd alebo súdy uvedeného členského štátu (v ktorom sa uplatňuje zosnulým zvolený právny poriadok).

 

Takáto dohoda o voľbe súdu musí mať písomnú formu, musí v nej byť uvedený dátum a musia ju podpísať dotknutí účastníci. Za rovnocennú s písomnou formou sa považuje každá komunikácia elektronickými prostriedkami, ktorá umožňuje trvalý záznam o dohode. Dohoda o voľbe súdu však prichádza do úvahy len vtedy, ak zosnulý určil právny poriadok na vyporiadanie dedičstva po ňom a tento právny poriadok nie je právom členského štátu, v ktorom má obvyklý pobyt.

 

Pre úplnosť je potrebné zmieniť, že iba v prípadoch určených Nariadením môže súd členského štátu odmietnuť vykonávať právomoc (napr. na žiadosť niektorého z účastníkov konania, ak vzhľadom na praktické okolnosti dedičskej veci, ako napr. miesto, kde sa nachádza majetok, ktorý je predmetom dedičstva, sa tento účastník domnieva, že súd členského štátu zvoleného právneho poriadku je vhodnejší na konanie v dedičskej veci).

 

Príklad: Zosnulý – Slovák, ktorý pracoval a žil so svojou rodinou v Rakúsku, ale vlastnil nehnuteľnosti na Slovensku a Slovensko aj pravidelne navštevoval a mal tu rodinu a ktorého obvyklý pobyt je (vzhľadom na všetky okolnosti) ustálený v Rakúsku, si zvolil na vyporiadanie svojho dedičstva slovenské právo. Súdom príslušným vo veci konať je podľa Nariadenia rakúsky súd, ktorý však musí aplikovať slovenské právo. Dedičia tohto zosnulého sa však môžu dohodnúť, že vo veci bude konať slovenský súd, resp. slovenský notár, ktorý bude aplikovať slovenské právo. Zároveň by teoreticky mohol rakúsky súd odmietnuť vo veci konať, nakoľko by dospel k záveru, že slovenský súd je vhodnejší na prejednanie veci. V tomto príklade existuje len vďaka voľbe práva spôsob, akým sa zjednoduší a zrýchli celý proces dedenia majetku po zosnulom, nakoľko vo veci bude konať súd členského štátu, ktorý bude aplikovať „svoje“ národné právo. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že celý proces sa javí aj finančne výhodnejší.

 

Pri úvahách o tom, či počas svojho života vykonať voľbu práva alebo nie je okrem posúdenia a porovnania celkových nákladov dedičského konania na Slovensku a v zahraničí potrebné vziať do úvahy aj samotný rozsah pôsobnosti rozhodného práva a dôsledky s tým spojené. Tak ako už bolo vyššie uvedené určeným právnym poriadkom, v prípade cezhraničného dedenia podľa Nariadenia, sa následne spravuje dedičstvo ako celok. Jedná sa predovšetkým o: (i) vymedzenie oprávnených osôb, určenie dedičských podielov; (ii) dedičskú spôsobilosť a jej nespôsobilosť; (iii) možnosť vydedenia; (iv) právomoc dedičov, správcov dedičstva a vykonávateľov závetu; (v) dôvody neplatnosti závetu; (vi) rozsah dedičskej zodpovednosti za dlhy patriace do dedičstva; (vii) povinné dedičské podiely; (viii) obmedzenia nakladania s majetkom pre prípad smrti; (ix) odmietnutie dedičstva; (x) možnosť uzatvorenia dedičskej dohody.

 

Tak ako je z vyššie uvedeného zrejmé, v prípade ak ste občan so slovenskom štátnou príslušnosťou, môžete si ešte za svojho života sám alebo sama určiť, aby sa na vyporiadanie Vášho dedičstva vzťahovalo slovenské právo ako právo rozhodné. Jedná sa tak v tomto prípade o právo, ktoré Vám je blízke a ktoré, aj keď nie v detailoch, predsa len poznáte. V prípade, že tak neurobíte a do úvahy bude prichádzať rakúske, maďarské alebo iné právo, môžete tak svojim potomkom spôsobiť problémy resp. nezrovnalosti, o existencii ktorých nemáte žiadne vedomosti a znalosti.

 

Domnievam sa, že obsahu tohto článku vyplynulo celkom jednoznačne, že vykonať voľbu práva nie je nič zložité a že vykonanie tohto právneho úkonu nie je potrebné spájať so spísaním závetu. Stačí teda ak navštívite ktoréhokoľvek notára alebo advokáta a požiadate ho, aby pre Vás takúto listinu vyhotovil a vy si môžete byť tak istý, že aplikácia cudzieho práva bude vo Vašom prípade vylúčená.

V prípade akýchkoľvek dodatočných otázok sa na nás môžete s dôverou obrátiť a my Vám radi pomôžeme.