Vo všeobecnosti platí, že každý má mať právo na prístup k takému štandardu zdravotnej starostlivosti, ktorý je v súlade s právnymi predpismi platnými v Slovenskej republike a so súčasným stavom lekárskej vedy.

V rámci poskytovania zdravotnej starostlivosti má každý okrem iného právo predovšetkým na:

  • ochranu dôstojnosti, rešpektovanie svojej telesnej integrity a psychickej integrity,
  • informácie týkajúce sa jeho zdravotného stavu,
  • informácie o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o možnostiach voľby navrhovaných postupov a rizikách odmietnutia poskytnutia zdravotnej starostlivosti, odmietnutie poskytnutia zdravotnej starostlivosti okrem prípadov, v ktorých  možno poskytnúť zdravotnú starostlivosť bez informovaného súhlasu,
  • odmietnutie odoberania a prenosu orgánov, tkanív a buniek po svojej smrti,
  • zachovanie mlčanlivosti o všetkých údajoch týkajúcich sa jeho zdravotného stavu, o skutočnostiach súvisiacich s jeho zdravotným stavom, ak nie je zdravotnícky pracovník zbavený tejto mlčanlivosti, zmiernenie utrpenia,
  • humánny, etický a dôstojný prístup zdravotníckych pracovníkov,
  • zodpovedajúcu kvalitu zdravotnej starostlivosť.

 

Pochybenie pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti

V zmysle ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti , službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti „je zdravotná starostlivosť poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy“.

V rámci pochybenia pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti možno všeobecne hovoriť o dvoch základných druhoch chýb, ktorých sa zdravotnícky personál pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti dopúšťa:

Non lege artis

V danom prípade ide o postup v rozpore so súčasným stavom lekárskej vedy, ktorý je daný rozsahom výučby na lekárskych fakultách, obsahom odbornej lekárskej tlače, ako aj obsahom odborných lekárskych podujatí. K postupom zdravotného personálu non lege artis  môže prísť tak pri stanovení diagnózy, ako aj pri samotnom určení terapie pacienta (ide napr. o pochybenia spočívajúce v nedostatku znalostí lekára, nesprávne zvolenom  postupe liečby, nezistení alergickej anamnézy atď.)

Vitium artis

V danom prípade ide o pochybenie, ku ktorému príde i napriek dôslednej starostlivosti a pozornosti zdravotníckeho pracovníka, ktorý disponuje potrebnými znalosťami lekárskej vedy. Medzi takéto pochybenia patrí napríklad jednorazové zlyhanie zručnosti inak zručného operatéra. Zodpovednosť lekára v takýchto  prípadoch však už nie je natoľko závažná, ako by tomu bolo pri postupe non lege artis.

 

Nárok na náhradu škody

V prípade, ak sa pacient domnieva, že mu nebola neposkytnutá zdravotná starostlivosť správne, alebo sa domnieva, že iné rozhodnutie ošetrujúceho zdravotníckeho pracovníka v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti alebo služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti je nesprávne, má právo požiadať poskytovateľa zdravotnej starostlivosti  o nápravu, s tým, že takúto žiadosť je potrebné podať písomne.

Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je následne povinný písomne informovať žiadateľa o spôsobe vybavenia jeho žiadosti najneskôr v lehote do 30 dní od jej podania, ak z obsahu žiadosti nevyplýva nutnosť konať bezodkladne alebo v kratšej lehote.

Ak poskytovateľ vyššie uvedenej žiadosti nevyhovie, alebo neinformuje žiadateľa o spôsobe jej vybavenia v lehote najneskôr do 30 dní od podania žiadosti, žiadateľ má právo obrátiť sa na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou so žiadosťou o vykonanie dohľadu podľa osobitného predpisu, a to za predpokladu, že predmetom žiadosti je správne poskytnutie zdravotnej starostlivosti.

Vzhľadom ku skutočnosti, že samotný Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou náhradu škody nerieši, za účelom priznania nároku na náhradu škody, je potrebné obrátiť sa na príslušný súd, ktorý vo veci nároku na náhradu škody v súlade s platnými predpismi SR rozhodne.

V závislosti od toho, či ujma nastala v majetkovej alebo nemajetkovej sfére poškodeného, je možné ujmu poškodeného v zásade rozdeliť na:

  1. majetkovú(materiálnu, hmotnú) ujmu, v rámci ktorej sa podľa slovenskej právnej úpravy odškodňuje predovšetkým náhrada za stratu na zárobku, náhrada za stratu na dôchodku, jednorazové vyrovnanie, náhrada účelných nákladov spojených s liečením,
  2. nemajetkovú(imateriálnu) ujmu, v rámci ktorej sa podľa slovenskej právnej úpravy odškodňujú predovšetkým bolesť poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

Okrem toho je možné požadovať aj náhradu za neoprávnený zásah do osobnosti a požadovať aj náhradu nemajetkovej ujmy, a to či už vo forme morálnej satisfakcie alebo ak táto nepostačuje, vo forme náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

 

Základné predpoklady nároku na náhradu škody

Pre vznik a vyvodenie právnej zodpovednosti zdravotníckeho pracovníka za porušenie práv pacienta pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti a s tým súvisiaci vznik nároku na náhradu škody je potrebné, aby prišlo ku kumulatívnemu  naplneniu nasledovných  predpokladov:

  1. existencia protiprávneho konania, prípadne opomenutia zdravotníckeho pracovníka, ktorým prišlo k porušeniu zákonom uloženej povinnosti,
  2. vznik škody, resp. ujmy na zdraví pacienta,
  3. príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním, resp. opomenutím a škodou, resp. ujmou na zdraví pacienta,
  4. zavinenie zdravotníckeho pracovníka (úmyselné alebo z nedbanlivosti).

Za splnenia všetkých vyššie uvedených predpokladov ohľadom vzniku zodpovednosti zdravotného pracovníka je možné, aby si poškodený pacient voči poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti uplatnil nárok na náhradu škody, a to súdnou cestou podaním žaloby o náhradu škody, ktorá je oslobodená od platenia súdnych poplatkov.